Polčas rozpadu

12. května 2018 v 0:08 |  Iba tak
Takže...
už ma to prestáva všetko baviť. Nič iné celý život nerobím, len zas a znova začínam od začiatku. Čudujem sa, že som vôbec dokonočila strednú školu a zmaturovala. Jediná vec, ktorá kedy mala na jej konci nejaký výsledok. Všetko ostatné je buď stále v procese kryštalizovania, alebo skončilo fiaskom. A mám takého tušáka, že aj tie rozpracované veci asi nedopadnú najlepšie. Veď predsa celé moje bytie je o nezdaroch. Som asi najväčší omyl tohto sveta.

Aj s Dušanom to celé skončilo fiaskom.
Len tak mimochodom ma zavolal so sebou na svadbu jeho bratranca. Spomenul to jednou vetou medzi rečou, keď sme sa bavili o niečom inom. Že to nebude nič veľké, len po obrade posedenie v reštaurácii. Nereagovala som na to hneď, chcela som si to premyslieť. O pár dní to spomenul znova s otázkou, že ma to asi veľmi neoslovilo (asi keď som nereagovala hneď). Pravdou je, že som nad tým dlho rozmýšľala, rozoberala som to z každej strany. Spisovala si všetky pre a proti. Nakoniec som všetko stavila opäť raz na úprimnosť a ako inak, opäť raz som bola tá zlá.

Ja:
Rozmýšľala som nad tým že či sa ťa chcem vôbec pýtať čo si pod tým pozvaním predstaviť, či nad tým idem uvažovať. Pravdu povediac, nechce sa mi veriť, že ma voláš z vlastnej iniciatívy. A neviem prečo by som mala ísť na svadbu nejakému úplne cudziemu človeku. Napríklad Majka má dohodu s jedným kamarátom, že si budú chodiť za partnera na svadby, keď niekam jedného pozvú aby mal s kým ísť (tanečný partner a vôbec partner, aby sa mal s kým baviť). Ale my takú dohodu nemáme a keby som šla na svadbu niekomu ja, asi by som ťa nevolala lebo si neviem predstaviť čo by sme tam asi tak robili, keďže máš problém ísť aj na ples a teda zrejme netancuješ, a sedieť za stolom a pozerať do blba môžem aj sama a bolo by mi to menej trápne. Nehovoriac o tvojej nepochopiteľnej averzii voči spoločenskému odevu, takže by som sa ani nepýtala lebo živiť v sebe nádej by bolo zbytočné lebo si viem predstaviť ako zhrozene by si znova reagoval lebo ty na také akcie nie si stavaný (tvoje slová) to teda nepotrebujem znova zažiť. Keby medzi nami bol nejaký špecifickejší vzťah ako výletní partneri, keďže som zatiaľ nepostrehla nejakú vôľu z tvojej strany aby to bolo čosi viac, nevidím dôvod ísť na čajový dýchánek s tvojou širšou rodinou. Proste ti stačí kamarátka, ale inak si so svojím životom spokojný, keďže sám si povedal že nemáš žiadne ambície čo v živote dosiahnuť a na otázku či by si nechcel niekedy aj vlastnú rodinu si odpovedal s nezáujmom 'nebolo by zlé' takže očividne nemá význam rozmýšľať o hlbšom spoznávaní a teda načo by som mala ísť spoznávať ďalších členov tvojej rodiny. Ja so spoločenskými udalosťami nemám problém, rada by som šla, ale.. načo. Na záver sa chcem ospravedlniť, že som ťa nútila do určitých situácií, s ktorými si očividne nebol stotožnený, aspoň teda ja mám taký pocit. Naozaj som ťa mala rada (viac ako kamaráta) a veľmi si mi chýbal keď sme neboli spolu, koľko nocí som prerevala do vankúša, ale po čase to človeka otupí. Takže aby som odpovedala na tvoju otázku či ma to oslovilo - áno, oslovilo. Ale teraz sa pýtam ja - načo by som tam mala ísť? A z akého dôvodu ma vôbec voláš? Možno som sa mala toto opýtať najskôr a potom reagovať, ale už som zo všetkého predstierania ako je všetko v pohode unavená.

A on na to:Bravúrne si ma odsúdila, blahoželám. Si síce úplne vedľa, ale nemá zmysel drať klávesnicu.

Keď som to videla, normálne sa mi zatočila hlava, zatmelo pred očami a zabolelo pri srdci. Nepreháňam. Taký pocit som už zažila a dúfala som, že sa nikdy viac nezopakuje. Viac ma zranil už len ten vychcaný Michal. Na neho to síce stále nemá, ale toto som fakt nečakala. Revala som zavretá v kúpeľni dve hodiny.
Kedže mi nikdy nič o tom ako vníma vzťah medzi nami nepovedal, myslím, že som bola férová. A on mi na to, že som si pred ním vyliala srdce napíše, že on mi nebude čokoľvek vysvetľovať, pretože by zodral klávesnicu. Fajn, ako myslí. Keď má takýto pohľad na vec, OK.
Ja som však skončila.

Aby toho nebolo málo, po 10-tich dňoch mi len tak napíše:
Ahoj, už je lepšie?

No veril by tomu niekto? Normálne ma opäť rozplakal. Mám dosť iných starostí kvôli ktorým mám nervy v kýbli, nepotrebujem revať ešte aj pre ranené city.
So vzťahmi to oficiálne vzdávam.
V tomto momente obliekam nepreniknuteľné brnenie a idem opäť postaviť okolo seba vysoké múry. Tentokrát ich už ale (znova) búrať odmietam.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama