Nie je to také jednoduché

18. června 2017 v 23:09 |  Iba tak
Páni, ako viem skomplikovať život. Sebe aj druhým. To snáď nie je ani možné. Čím človeku na niečom viac záleží, tým viac to zamotá.
Niektoré veci sú také jednoduché a zároveň neskutočne zložité. Sú dobré dni, kedy ide všetko hladko a človek má pocit, že svet je malina a nie je nič, čo by nedokázal. A potom sú horšie dni, kedy opäť pochybuje, nedokáže uveriť, že by niektorá z nádejí, ktoré nosí v srdci, sa mohla splniť. Najhoršie je, keď v tom lepšom dni niečo niekomu naznančíte, a potom príde ten horší deň a najradšej by ste boli, keby sa dalo utiecť.
Lenže, ako sa spieva v piesni od IMT SMile:
"Nedá sa ujsť pred svetom neutečieš,
Nedá sa ujsť a ty neutečieš tiež,
Nedá sa ujsť veď svet to si aj ty sám,
Nedá sa ujsť pred sebou samým niet kam,
niet kam, niet kam...."
Sama pred sebou proste neujdem. A keby aj, kam by som šla?

Problém je prostý.
Pôvodne som sa na istú zoznamku prihlásila len preto, aby som občas pokecala o niečom inom ako o škole s niekým iným ako so spolužiačkami a rodinou. Chýbala mi akási interakcia s vonkajším svetom. Nič viac som za tým nehľadala. O tom, že by som sa s niekým mala stretnúť, nieto ešte nadviazať hodnotný priateľský vzťah, som ani nerozmýšľala. Nemala som to vôbec v pláne. Už nikdy som sa nechcela nikomu otvoriť, začať niekomu dôverovať a mať ho rada. Netuším, ako zneli prvé správy, ktoré sme si vymenili. Tak nejak sa mi zapísal do mysle len deň, keď som bola so sesternicou a našou Ritou na vychádzke na Dubníku, kde nás neskôr vystrašili diviaky. Písala som si s ním počas celej prechádzky a bolo mi fajn. Odvtedy som komunikovala len s ním. Ostatným som už nikdy neodpísala (niežeby ich bolo zas tak veľa). Vybrala som si. Mali sme si vždy čo povedať, nenudila som sa a on ma svojim prejavom ani názormi nikdy nerozčúlil.
Najradšej by som sa s ním bavila každý deň, ale nechcela som byť otravná. Chcela som sa ozvať vždy len raz alebo 2x v týždni, a dúfať, že odpovie. Raz som sa vyše týždňa nedostala k tomu, aby som mu odpísala, a keď som tak konečne urobila, jeho prvá reakcia bola "už som myslel, že sa neozveš". Vtedy som sa zarazila i potešila. Prvý náznak, že sa so mnou baví rád, alebo ho to aspoň neobťažuje. Neviem kedy sa občasná komunikácia zmenila na dennú. A z dennej na niekoľkokrát za deň. Potom sme sa stretli. Niekoľkokrát. Za účelom turistiky alebo nejakého menšieho výletu. Aj v ZOO sme boli. A stalo sa, čo som nechcela. Dostal sa mi pod kožu. Do snov, myšlienok, na obrazovku počítača, tapetu mobilu, stal sa súčasťou trávenia môjho voľného času. S myšlienkou na neho sa budím aj zaspávam. Chvíľu som z toho bola nervózna a vyplašená. Nechcela som si priznať, že som do toho opäť spadla. Keď som to prijala, uvoľnila som sa. A prestala ovládať. Pustila som si "hubu na špacír" a povedala mu, že ho mám rada. Teda vlastne napísala. Lebo som zbabelec. Ale som v tom až po uši. Najzaujímavejšie na tom celom, je, že to sem píšem navzdory tomu, že o tomto blogu VIE. Nemyslím si však, že by mal dôvod sa sem ešte niekedy vracať, veď všetky články už prečítal.
No ale aby som sa dostala k podstate veci.
Nejakým spôsobom sme sa dostali k debate o túžbacha a ich plneniu. No a povedzte chlapovi, že chcete aby vás držal za ruku a dal dal vám bozk! Obzvlášť keď máte okolo seba kopec cudzích ľudí, stretáte sa na verejných priestranstvách, musíte sledovať trojročné živé striebro alebo sa ženiete kdesi na akýsi kopec. Nie je to také jednoduché ako sa zdá.
V odvážnych chvíľkach som mu napísala, že čo by som chcela mu prezradím osobne. Nebudem predsa o týchto veciach písať. Tak ako niekomu nevyznáte lásku ani neukončíte vzťah sms-kou. No hej, ja som mu síce napísala, že ho mám rada a nepovedala mu to do očí, ale len preto, lebo som sa k tomu nedostala keď sme boli spolu a nemohla som viac vydržať.
Ale toto... je krok, ktorý by mal prvý urobiť muž. Len ako mu naznačiť, že by som taký pokus privítala? Zobrať veci do vlastných rúk sa bojím. Ako myslí muž? Ako myslí ON? Keď na mňa pozerá, vôbec mu nedokážem čítať z očí. Vidím, že sa občas na mňa díva, ale... čo si myslí? Koho vidí? Ako ma berie? Má nejaké očakávania? Obavy? Aké? Má stanovené určité hranice? Ako odhadnúť, čo si môžem dovoliť? Rozhodla som sa prehodnotiť svoj postoj k mužom a láske. Lebo som stretla jeho. Povedala som si, že to znova skúsim. Hoci riskujem sklamanie a slzy. Lenže ako vidí to, čo je medzi nami, on?
Mám riskovať? A ako vlastne napraviť vzniknutú situáciu?

Ach, Pane, pomáhaj. Lebo utečiem bez slova.... a opäť začnem stavať múry.

"Láska je nielen motívom zásadných zmien, ale i zdrojom odvahy podstúpiť sprievodné riziko." Morgan Scott Peck
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Hrobárova Dcéra Hrobárova Dcéra | Web | 18. června 2017 v 23:34 | Reagovat

Je to len na tebe, či prekročíš vlastný tieň...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama