Melanchólia

15. března 2017 v 23:44 |  Iba tak

Som v tom až po uši...
Ach, prečo? Vymažte mi niekto spomienky, a vytrhnite ♥ z hrude.
Dnes som, asi prvý raz v živote, išla do knižnice s cieľom nájsť nejakú vhodnú zbierku básní. A čítala som ich.
Prečítala som Básnik a žena (Ján Smrek) a musím uznať, že tá povinná literatúra má niečo do seba. Jediné čo som kedy z odporúčanej literatúry čítala bola kniha Starec a more a Kto chytá v žite.
Nikdy som si nemyslela, že by ma poézia mohla byviť. Nuž, ďalší omyl. Akoby ich nebolo už dosť...
Požičala som si zbierku básní od Maši Haľamovej a musím sa priznať, sadli mi.


Dar (M. Haľamová)

Na biely hodváb vyšijem
kyticu poľných kvetov.

V červený mak výčitku krvavú,
v lilavé sirôtky vyplačem žiaľ.
Kus slovenského neba strhnem
do oka nevädze.

So smútkom duša nevládze:
do lístkov zelených
veľké nádeje vložím.

Do snehu čipky vpletiem holubicu bielu.

Keď cesty zarastú tŕním a hložím -
dar svoj ti donesiem v jednu nedeľu
s úsmevom božím.

Pieseň (M. Haľamová)

Neplakali oči moje
vo dne ani v noci,
len zatvrdli a nespali
mnoho čiernych nocí.

Nespjali sa ruky moje,
pomoc neprosili,
len ovisli pozdĺž tela
bez vlády a sily.

Nezamrelo srdce moje
v zurážanej hrudi,
len sa vtiahlo do kútika,
keď tušilo ľudí.

Nekričali ústa moje
o velikej trýzni,
len sa ticho spytovali,
kde tie city zmizli.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama