Úľava

28. února 2017 v 22:06 |  Iba tak
Takže...
Dlho som bojovala sama so sebou.
Pošliapané nádeje, sny, srdce i hrdosť.
Oklamanie a sklamanie.
Najskôr som si išla oči vyplakať, bolelo to, neskôr sa pocit prázdnoty a poníženia zmenil na hnev. Ach, aká som bola rozzúrená!
Dlho, predlho.
Od určitého momentu sa však začali veci meniť. Pomaly, ale isto som začala vidieť prvé slabé záblesky svetla ťažko sa predierajúce cez husté mračno. No stále to nebolo ono. Hnev a sklamanie vo mne ešte vždy prebývali, a uvedomila som si to pár dní pred Vianocami počas divadelného predstavenia Vianočnej koledy. Veľmi intenzívne som pocítila, že s tým treba dačo robiť.
Vedela som, že musím odpustiť. Nielen jemu ale predovšetkým sebe.
Neprešiel deň, kedy by som nad tým nerozmýšľala. Čo-ako som sa snažila, logicky si zdôvodniť zatrpknutosť, čosi sa vo mne rúcalo. Nedalo sa to zastaviť. Akoby sa múr, ktorý som si vybudovala, začal už dávnejšie mrviť, až bol natoľko narušený, že sa začali odlamovať stále väčšie a väčšie kusy.
A včera na mládežke, neviem akým vplyvom, akoby sa v jednom momente celý múr naraz zrútil a oblaky roztrhli, a ja som sa ocitla v záplave svetla. Nedá sa to opísať.
Len som odrazu vedela, že som odpustila.
Nával nádeje a radosti ma celú úplne pohltil. Chcelo sa mi plakať od radosti neschopná uveriť, že je to za mnou.
Vyliečená ešte nie som.
Ešte to potrvá. Ale odpustila som sebe i jemu. Týmto celú tú nešťastnú story oficiálne hádžem za hlavu a beriem to ako skúsenosť, ktorá ma mala niekam posunúť.
Kým však opäť niekomu otvorím svoje srdce prejde (zrejme) veľa času... No dnes viem, že Bohu naozaj nie je nič nemožné.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama